Navždy sa zachová...

Autor: Jana Sopoligová | 16.11.2011 o 18:40 | (upravené 16.11.2011 o 19:05) Karma článku: 4,69 | Prečítané:  1064x

  Fakt, že z vašej malej kópie, ktorá je na vás závislá sa stal dospelý a o chvíľu aj samostatný človek berú rodičia ťažko. Možno ja vy plačete potichu, aby vás ten druhý neupokojoval len z ľútosti, lebo sa vo vás zhromažďuje pocit „prázdneho hniezda". Niekedy sa človek cíti sám aj v dave. Možno nepatrím medzi stopercentných introvertov ťažkého kalibru a moje medziľudské vzťahy vyzerajú byť otvorené a v poriadku, no aj ja sa cítim niekedy sama. Nie, nepotrebujem ľútosť. Patrím medzi ľudí, ktorí plačú potichu a nepotrebujú, aby ich vnímali ostatní len z ľútosti. Ak vám na niekomu záleží všimnete si to na ňom hneď na začiatku. Možno mu ponúknete rameno, možno vreckovku, za ktorú vám bude vďačnejší nakoľko smrkať nos do rukáva nie je v móde. Nie som stroj na dobré rady, lebo každý človek má svoj rozum a musí sa rozhodovať za seba, ale občas niekomu poradím. Možno aj vy. Dospelé deti som obdivovala minule, keď som dostala pozvanie na stužkovú. Presnejšie bola som pozvaná na program.  

 

„Let's go baby!"

Nasadla som do zmrznutého auta pocítiac pritom chlad z koženého poťahu.  Po tele mi prebehli zimomriavky a ja som netušila či je to nervozitou, alebo chladom. Palubný počítač ohlásil mínus štyri stupne a ja som jemne pootočila kolieskom a pridala na kúrení. Matúš sedel vedľa mňa a jemne sa pri tomto reflexívnom pohybe pousmial.  Po dlhom čase som opäť sadla za volant len vďaka nemu. Snažil sa ma rozveseliť  a tak veselo zakričal: „Let's go baby!" Rozrehotala som sa a pootočila kľúčom držiac spojku a pridávajúc plyn. Auto sa pohlo a naša cesta začala. Bála som sa a tak moje ľadové prsty sa ani v teplom aute nezohriali. Túto cestu som nemala rada, boli na nej ostré serpentíny a tak som pred ňou (radšej) nič nejedla, čo sa však odrazilo na mojej nervozite. Ak som nenajedená, resp. hladná a nevyspatá som hrozná. V ten deň by som zjedla aj dinosaura a verte mi, že bola som poriadne vyčerpaná a unavená. Viem, že je fajn ak si to priznám, ale to na veci nič nemení. Tešila som sa na Miriam. Je síce o čosi mladšia než ja... ale to jej neubralo na rozumnosti. Padli  sme si do oka a našli spoločnú reč. Pripadala mi ako moja rovesníčka len s odlišnými problémami, ktoré som ja už dávno prekonala. Občas som jej ponúkla radu. Premýšľala som nad naším posledným rozhovorom. V poslednom čase som sa skoro stále sťažovala v dôsledku toho, že nič nestíham. „Miriam sa poteší keď ťa zbadá," povedal Matúš a usmieval sa keď som úspešne preradila rýchlosť do štvorky namiesto do dvojky. Nalepená skoro na prednom skle som len som pokývala hlavou na znak súhlasu.  „Si nejaká nervózna," skonštatoval.  „To teda som. Vieš, bojím sa či jej neopadol make up, ktorý som jej nanášala. A čo ak sa jej rozmazali oči. Potom bude veľmi nervózna a celý večer bude fiasko," vravela som priam smrteľne rýchlo a ani som si nevšimla ako sa tachometer zdvíha, pretože som zamyslene pozorovala zákrutu pred nami. „Bude to fajn, uvidíš. Videla si tú srnku?" spýtal sa Matúš odbočujúc od témy, ktorú rozvinul a ja som rozmýšľala už len nad srnkami a neskôr o srne, ktorá mu skočila minulý týždeň do cesty a zamlčal to predo mnou.

Zelená stužka

Cesta ubehla rýchlo. Zamkli sme auto a vyšli do toho chladného počasia. Všade bola hmla ako v hororovom filme, ale ja som myslela na to, ako sa mi moje vlasy v tomto počasí začínajú vlniť.  Vyšli sme po schodoch. Matúš sa pokúšal dovolať Miriam. Nakoniec sme ju zbadali ako pobehuje po chodbe. Pripravovala program. Bola krásna. Hotová modelka. Dlhé, tmavé vlasy mala zopnuté v uzle a jej červené šaty odhaľovali rameno s hnedou pokožkou. Tmavé oči sa jej od šťastia ligotali. Vzdychla som si od úľavy, lebo som bola spokojná s výdržou jej make upu. Bála som sa ju maľovať na takúto príležitosť, ale nakoniec som to urobila. Dnešný  večer som jej nepokazila. Vyzerala spokojne a usmievala sa. Na šatách jej však svietila zelená stužka, ktorá ako keby kričala o jej dospelosti.  Vyzerala šťastne, že nás vidí.  Usmievala sa od ucha k uchu. Vystískala nás a potom spustila: „Program začne o pár minút, ak chcete aj niečo vidieť musíte sa poponáhľať. Vo vnútri je už veľa ľudí." Mala pravdu, z programu sme nič nevideli. Iba keď okolo prebehli „snowbordisti" so sánkami. Počuli sme však jej melodický hlas, ktorým moderovala  a zazreli v diaľke ako tancuje. Pripadalo mi to ako keď sa deti hrajú s inými deťmi a predvádzajú svoj program rodičom. Používali však veľmi distingvovaný rečový prejav, ktorý  z úst týchto mladých ľudí poobliekaných veľmi vtipne mi pripadal priam komicky. Usmievala som sa. „Už si ani nepamätám ako som bola niekomu na stužkovej," zašepkala som ospravedlňujúc svoj úsmev Matúšovi do uška. Pohľadom som zablúdila k rodičom. Ako sa asi musia cítiť keď ich deti už nie sú deťmi. Asi to musí poriadne bolieť. Chcela som vedieť na čo jej rodičia myslia, tušila som, že kdesi v ich vnútri sa odohráva  monológ o detstve, ktorý som už poznala... Pozorovala som rodičov. Boli ako kniha z ktorej sa dalo dobre čítať. „Vôbec nevyzerá tak hrozne ako hysteričila doma, je taká krásna a mladá. Jedna etapa v živote jej už skončila, čo len s ňou teraz bude? Je dospelá a prežije ešte toľko vecí."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?