Kto som? Som jednoduchá ľudská bytosť a predsa krehko, komplikovane a jedinečne stvárnená... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Všetci vieme, že niekto s menom, o ktorom často čítame existuje. Všetci vieme aspoň približne o koho ide a aj nejaké tie "pikošky" z ich života. Sú to celebrity. Niekedy bezvýznamné osoby, ktoré sa stanú slávnymi a časom sa niekam odpracú a zmiznú.... Ja viem, kde končia!
Počuli ste o tom, že sa každý človek sa postupom času mení? Je to fakt, alebo len mýtus? Možno tým ospravedlňovať naše správanie a myslenie? Je to vhodný argument?
Slovným spojením "každý z nás" sa začína mnoho textov... netuším prečo, ale je to tak. Možnou odpoveďou je iba fakt, že ľudia sa potrebujú niekam klasifikovať a zaradiť do masy. Zároveň, však túžia po individuálnosti a po pocite špeciálnosti. Je to zvlášne. Tento paradox ovplyvňuje naše správanie aj počas prichádzajúcich sviatkov... Všetci máme spoločné atribúty, ale aj to, že život nám prinesie udalosti, ktoré sme si nepredstavovali.
Stane sa to skoro každému. Prišlo to náhle a môže sa to stať aj Vám. Nečakaná nevolnosť spojená so stratou vedomia je čoraz bežnejšia. Kto Vám však vtedy pomôže? Záleží na tom, či ste študent, alebo pracujúci? Nájde sa ešte niekto kto Vám poskytne pomoc, alebo len Vás všetci obídu? Pomáhať by sa malo, ale naozaj pomáhame aj ľuďom okolo nás, ktorým sa to stane a nečakane im príde zle? Teoretizovať a konať sú dve rozdielne slová. Ktorými slovami však naozaj žijeme?
Sú bežnou súčasťou nášho života. Stretnúť ich je zázrakom a vraví sa, že týchto ľudí nie je v našom živote nikdy dosť. Priatelia sú ľudia, ktorým dôverujeme a zároveň od ktorých zranenia na našej duši bolia najviac. Strácajú sa ako vystupujúci ľudia a prichádzajú ako nastupujúci ľudia v hromadnej doprave s názvom Život. Existuje niekoľko dôvodov prečo naše priateľstvá sa stratia v čiernej diere... a aj o tom.. je nasledujúcich pár riadkov...
Kráčajúc si spievala. Len tak. Cítila sa zvláštne. Tak trochu ako blázon. Vietor sa hral s jej vlasmi a bolo jej to jedno. Nehľadela na pokazený účes. Tešila sa z jeho tajomného dotyku. Lístie bolo v povetrí a bola si istá, že v hmle ju nikto nepočuje. Tep sa jej zrýchlil a tlkot srdca počula v krku. Zrazu som si všimla, že je sama. Stála na chodníku s nákupnou taškou v ruke. Nevedela ako ďalej...
Fakt, že z vašej malej kópie, ktorá je na vás závislá sa stal dospelý a o chvíľu aj samostatný človek berú rodičia ťažko. Možno ja vy plačete potichu, aby vás ten druhý neupokojoval len z ľútosti, lebo sa vo vás zhromažďuje pocit „prázdneho hniezda". Niekedy sa človek cíti sám aj v dave. Možno nepatrím medzi stopercentných introvertov ťažkého kalibru a moje medziľudské vzťahy vyzerajú byť otvorené a v poriadku, no aj ja sa cítim niekedy sama. Nie, nepotrebujem ľútosť. Patrím medzi ľudí, ktorí plačú potichu a nepotrebujú, aby ich vnímali ostatní len z ľútosti. Ak vám na niekomu záleží všimnete si to na ňom hneď na začiatku. Možno mu ponúknete rameno, možno vreckovku, za ktorú vám bude vďačnejší nakoľko smrkať nos do rukáva nie je v móde. Nie som stroj na dobré rady, lebo každý človek má svoj rozum a musí sa rozhodovať za seba, ale občas niekomu poradím. Možno aj vy. Dospelé deti som obdivovala minule, keď som dostala pozvanie na stužkovú. Presnejšie bola som pozvaná na program.
Sú cennejšími rady od priateľa, alebo kniha, ktorá obsahuje pravdivé príbehy a pravidlá ako správne žiť. Ak sa rozhodneme porovnávať Senecu a Bibliu je dôležité, aby sme si uvedomili, že Seneca ako filozof, práve vo svojej filozofii, zdôrazňoval lásku k blížnym, súcit a vľúdnosť. Tvrdil, že Boh existuje mimo sveta a otcovsky sa stará o ľudí, nepopieral teda Božiu existenciu. Ľudská duša má podľa neho rozumnú a nerozumnú časť. Telo je väzenie duše a až smrť ju oslobodzuje.
Juri Mucha povedal: „Detstvo je sen, ktorý bol kedysi skutočnosťou."„Kedy ste naposledy rozmýšľali o svojom detstve?" Už hádam tisíckrát som opakovala túto otázku mojim známym a oni trochu prekvapene rozmýšľajúc iba nezrozumiteľne pokývali hlavou. Každý z nás bol dieťaťom, ale na tento fakt každý rýchlo zabudne. Popri tom, ako som si vykračovala pomedzi kaluže na návštevu k strýkovi Jurajovi, som rozmýšľala o svojom detstve. Ako malé dievčatko som si zvykla obuť mamine topánky na opätku, namaľovala som sa s jej tajne ukrytým rúžom na pery, ktorého skrýšu som aj tak už dávno odhalila a s pančuchami na hlave, ktoré predstavovali v mojej detskej fantázii dlhé vlasy som pobiehala po byte. Túžila som byť dospelou hoci som bola dieťaťom a teraz som dospelou a túžim byť dieťaťom...
Na pavučine v hornom rohu miestnosti podriemkaval pavúk Lukáš. V celej izbe vládlo šero len cez malú štrbinu rolety presvital slnečný lúč, ktorý oznamoval začiatok nového slnečného dňa. Bol víkend, čas kedy si Klára mohla dlhšie poleňošiť v posteli a pouvažovať. Tieto chvíle mala najradšej. Žiadna škola, žiaden zvonček, žiadne nudné hodiny dejepisu a matematiky.
Ak naša cesta trvá dlho strácame sa v našich myšlienkach. Ak sú pri nás iní ľudia nevenujeme sa len sami sebe. Je zaujímavé, že aj napriek nažívaniu v našich relatívne šťastných životoch nie sme skoro nikdy spokojní. Možno preto, že sme zvyknutí na dokonalosť a tá je pre nás zlozvykom. Dokonalé dielo sa dá vždy vylepšiť aby bolo ešte dokonalejším. V našom živote cestujeme za našimi snami a cieľmi, ktoré po dosiahnutí vystriedajú iné. Prečo je človek taký nespokojný tvor a nevie čerpať svoje šťaste naplno? Možno sme nevďačnými obeťami dnešnej dokonalej doby... a možno... je to inak. Cesta je však krátka a blíži sa jej konečná...
Jedinečnosť. Pri pohľade do zrkadla vidíme nedokonalosti. Kladiem si otázku kde pramení jedinečnosť. Prejavuje sa každým našim nadýchnutím? Kruhy pod očami od prebdených, bezsenných nocí, šedivé vlasy, ktoré pribúdajú s nervozitou, alebo aj tukové vankúšiky, ktoré sa črtajú kdesi pod oblečením... aj to je dávka jedinečnosti. S povzdychom začínam nové ráno s kávou a bielym jogurtom (dúfam, že mi nebude opäť zle) a s myšlienkou, že sa už nikdy nebudem večer prejedať slaninkou, či inými cholesterolovo bohatými dobrotami.... si make upom zakrývam tvár a pocity. Cesta je ešte stále rovnako únavná. Stretávam staršie dámy, dôchodkyne, s výstredným rúžom na perách a dokonale upravenými vlasmi. Sú moderne oblečené, dokonca farebne zladené. Pripadá mi to smiešne.... ako v reklame na krémy proti vráskam. Hanbia sa za svoj vek? Chcú byť mladšie? Nič netrvá večne... občas rozmýšľam čo všetko vo svojich životoch tieto o seba dbajúce spolucestujúce prežili....
Tento svet je rýchly, ale život je ešte rýchlejší. Najrýchlejšou je však tá najprekvapivejšia vec na svete a je ňou smrť. Všetci sa niekam ponáhľame. Kam? Niekto sa ponáhľa do dôchodku, niekto do manželstva, niekto do školy.... alebo sa ponáhľame do hrobu... podstatný je fakt, že sa niekam ponáhľame a je to úplne jedno kam to bude. Možno to poznáte, zúfalo potrebujete vypnúť od všetkých povinností, ale nemáte čas. Uponáhľaných ľudí spoznám podľa zachmúrenej tváre a samozrejme podľa faktu, že ich vôbec nezaujímam, pretože sa drzo a bezhlavo ponáhľajú. Existuje hádam milión možností kam by ste sa mohli ponáhľať. Som zástankyňou hesla „ všetko s mierou“ a tak niekedy sa viem aj prestať ponáhľať (napr. na dovolenke).
Počasie nám našepkáva – prišla jar. Krásna, skromná jar, ktorá nepotrebovala ani červený koberec a žiadny uvítací ceremoniál. Príroda, vtáčiky a aj na nervy lezúci hmyz začínajú ožívať a prebúdzať sa. Na každom treťom kroku stretávam mladé mamičky tlačiace kočíky s prírastkami, alebo tehuľky. Už sa tomuto javu nečudujem tak ako kedysi, veď jar je jar a k jari patrí aj prírastok obyvateľstva. Natalita nám pekne stúpa a ja sa len teším, pretože varovania o vymretí Slovákov sú len zlým poplachom. Aspoň v to dúfam, ale či ide o fikciu, alebo realitu zistíme v tohtoročnom sčítaní obyvateľstva.
Neznášam cestovanie... a napriek tomu cestujem každý deň. Smutne si povzdychnem, keď uponáhľaná, spotená čakám v tomto priam "exotickom" počasí v kožuchu na autousovej zastávke. Premýšľam nad tým, či som si nemala obliecť skafander, aby som nezamrzla... začína snežiť a ja sa pýtam, kde je jar a kde ten autobus, na ktorý som sa tak ponáhľala a bála sa, že ho nestihnem... A v tom ho zbadám.... plechovú škatuľku, pripomínajúcu minulé storočie. Zakúpim si lístok, pridám sa k mase ľudí stojacej v uličke... aspoň nám bude teplejšie.
