Lukáš bol jej domáci maznáčik. Trochu netypické zvieratko a predsa jediné, ktoré mohla Klára mať. Vždy túžila po psíkovi, ale rodičia to rázne zamietli. „Klára, pes nie je vec a vonkoncom nie hračka na odloženie, alebo vyhodenie“, hovorieval jej pomerne často otec. Mama mlčky súhlasila a niekedy dodala: „Aj pes má svoje potreby, ako sa chceš o neho postarať keď sa nevieš postarať ešte sama o seba?“ Ako poslušné dieťa sa nebúrila, prijala verdikt, že v paneláku s nimi nebude bývať žiaden pes a tak si zaobstarala pavúka. Vlastne pavúk si zaobstaral ju. Jedného rána sa objavil na stene. Klára ho pristihla tkať si pavučinu. Najprv sa zľakla. Nemala arachnofóbiu, ten príšerný strach z pavúkov, ale uvedomila si, že už nie je sama. Páčila sa jej jeho usilovnosť, rýchlosť pri tkaní jemného a predsa pevného závoja pavučiny. Maličký čierny pavúčik si získal jej srdce. Zapáčil sa jej. Bolo to jej zvieratko o ktorom nikto netušil. Jej tajomstvo o ktorom si myslela, že žije zo vzduchu, bez potravy. Mýlila sa. Až neskôr keď chcela chovať aj lienku sedembodkovú zistila pravdu. Keď jedného večera zatvárala rolety, všimla si na okne lezúcu lienku. Pripomínala jej hrnček na kakao, len s čiernymi bodkami. Opatrne ju položila na kvet a odišla sa navečerať. Po hodine sa vrátila lienku skontrolovať. Lenže lienka nebola na tom istom kvete. Keď ju potom s lupou v ruke hľadala s hrôzou zistila, že sa kamsi vyparila. Myslela si, že sa isto zoznámila s Lukášom a možno lezie niekde po jeho pavučine. S lupou si začala prezerať svoje zvieratko a pavučinu. Nemýlila sa, zoznámili sa, ale po svojom. Lukáš si už lienku, svoju večeru, namotával do pavučiny. Rozplakala sa: „Lukáš, ako si to mohol urobiť. To bola lienka aj ona chcela byť mojim zvieratkom.“ Pavúk zahanbene mlčal. So slzami v očiach ho pozorovala ako do svojej obete vpichol tekutinu, ktorá ju rozloží a on si ju vypije ako kokteil. Pochopila, že aj zvieratká potrebujú jesť, ale pri Lukášovi na to akosi pozabudla. On nepotreboval čerstvú vodu a granuly. Dnes je z Lukáša „dospelák“. Pozorovala ho ležiac na posteli ako nehybne si visí na hodvábnej pavučine. Vedela, že z pavúka nikdy nebude ideálne domáce zvieratko. On nepotrebuje pohladkať, poškrabkať za chlpatými ušami a ani neslintá. Naplnilo ju nové odhodlanie porozprávať sa s rodičmi o psíkovi. Vedela, že tentokrát sa nevzdá a bude bojovať... .
